Na kanoniera pri oslavách bývalí spoluhráči nezabudli

autor: Pito
2742x čítané

Keď odchádzal v zimnom období, tak mnohí priaznivci si položili otázku: Ako si bude Tatran Prešov počínať bez jeho gólov? Nuž, bola to dilema, ktorú však kolektív zelenobielych vyriešil v jarných zápoleniach zvýšenou údernosťou celého mančaftu. Dávid Leško, vlani ešte kapitán zástupcu zo Šariša, bol naozaj ťahúňom v jeseni, stal sa priebežne najlepším strelcom tímu a kanonierom II. ligy. Potom však zamieril do Senice, kde stále držal prsty svojim kamarátom a bývalým spoluhráčom.

Už v priebehu jari sa ukázal ako divák na niektorých vystúpeniach východniarov a , samozrejme, nemohol chýbať pri záverečnom víťazstve nad Sereďou a pri oslavách postupu. „Prirodzene, pripojil som sa k chlapcom, ale veľa som nemohol oslavovať, lebo po víkende sa začala letná príprava Seničanov, takže som sa zapojil do tréningového procesu,“ rozhovoril sa D. Leško, ktorý si vychutnal postupový ošiaľ vedno s ďalším exPrešovčanom Pavlom Šafrankom. Bol rád, že to Tatranu vyšlo a trošku mu bolo možno aj ľúto, že nebol na hracej ploche v akcii v rozhodujúcom dueli. Lenže na druhej strane sa mu splnila túžba a zahral si najvyššiu súťaž. O čosi skôr, ako keby zostal v Tatrane. „Život to tak prináša, že hráči sa striedajú, jedni prichádzajú, ďalší odchádzajú. Teším sa už na ďalšie účinkovanie v Senici a na vzájomné zápasy s Tatranom. Určite to bude pre mňa emotívne,“ uviedol ofenzívny futbalista, ktorý má kontrakt na Záhorí do konca budúceho roka.

Kým Šarišania bojovali na špici a získali miestenku v najvyššej súťaži, Seničania mali opačné starosti, patrili medzi tých, ktorí boli namočení a iba pár kôl pred koncom si definitívne zabezpečili účasť v ďalšom ročníku. „Umiestnenie nevyvolalo veľkú spokojnosť. Mohli sme dosiahnuť viac, avša nevyhrávali sme zápasy, no veľakrát to nevyzeralo tak, že nemáme na to, aby sme naplno bodovali. Nikto nebol spokojný s jarnou fázou, ale už je to za nami.“ Dávid Leško, ktorý si po prvý raz oproboval, čo to znamená boj o záchranu, prišiel síce do nového pôsobiska ako kanonier, ale tušil, že to predsa bude už náročnejšie a jesenná porcia neprichádzala do úvahy. Presadil sa dva razy, no ani nikto iný z tímu nedal na jar viac gólov. V mančafte sa nenašiel ani trojgólový strelec. „Mal som aj dosť smoly, neviem povedať, či som očakával viac alebo menej. Predsa len ide o náročnejšiu súťaž a bol som rád, že mi to aspoň dva razy tam padlo. Najviac som si cenil zásah proti Slovanu, keď som prekonal skúseného a reprezentačného gólmana Jana Muchu. Vyšla mi strela spoza šestnástky a celkom mi lopta sadla,“ uviedol zakončovateľ, ktorý sa premiérovo presadil v D. Strede. Kým bol v Prešove, neraz zaimponoval strelami z priamych kopov, štandardky niekedy zahrával aj v senickom drese. „Avšak bez úspešného zakončenia, neskóroval som, hoci napríklad práve proti Slovanu mi Mucha jeden pokus parádne zlikvidoval.“ Akvizícia z východu dostávala dostatok priestoru, nastupovala pravidelne, nechýbala ani v jednom meraní síl a veľakrát nebola ani striedaná. „Stále som si chcel odrobiť svoje, aby som si zaslúžil dôveru trénera. Niekedy mi to išlo lepšie, inokedy to až také ideálne nebolo.“ Na ihrisku i mimo neho si veľmi dobre rozumel s Jozefom Dolným, s ktorým hral ešte kedysi práve v Tatrane a rovnako mu klapala spolupráca s legionárom Bosniakom Mehremičom. V čom bola elitná súťaž náročnejšia než II. liga? „Možno to vyznie ako klišé, ale podstatný rozdiel bol v rýchlosti myslenia a konania, v osobných súbojoch a kvalite hráčov. V Prešove sme udávali tón my, boli sme dominantní, takže menej sme bránili, ale v Senici v niektorých dueloch sme boli viac stiahnutí do defenzívy, takže bolo sa treba viac venovať tejto činnosti,“ dodal D. Leško.