Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

14. 02. 2015 o 15:41

Najstarší z Benedikovcov má sedemdesiat!

autor: Eugen Magda
2205x čítané



Roman bol brankárom, Peter stredopoliarom, Bohdan rozhodcom. Každý z bratov sa zapísal do histórie svojsky, všetci však počas aktívnej činnosti obliekali dres VSS. Nájsť troch bratov na futbalovej scéne, a to ešte takých, čo sa zapísali do análov jedného prvoligového klubu, nie je jednoduché. V metropolu východu sme takéto trio našli, hoci nikdy spolu v jednom mužstve nehralo. Jasným potvrdením týchto slov bola sága rodu Benedikovcov.

Dres VSS si najskôr obliekol najstarší brankár Roman. Zastával vari najnevďačnejšie miesto v tíme – post náhradného brankára. Musel tvrdo trénovať ako jednotka mužstva, ale napriek tomu si väčšinu kariéry odsedel na lavičke. Pritom roky bol verný tým istým klubovým farbám, a predsa si zahral menej, ako hráč z poľa, ktorý prišiel do kolektívu na rok, či dva. Tzv. dvojka sa pravidelne objavoval v zápise o stretnutí, avšak na ihrisko nastúpil viac-menej vtedy, keď to čakal ojedinele, lebo hra je najväčším režisérom rôznych zvratov a situácií. Asi čosi podobné prežíval niekoľko ligových ročníkov v drese VSS aj jeden z ich odchovancov, Švajlenov náhradník Roman Benedik, ktorý sa narodil 8. februára 1945 v Prahe.

 

Strojárov považovali v metropole východu za pokračovateľov tradície zakladateľa košického futbalu KAC. Stali sa najsledovanejším a najpopulárnejším mužstvom mesta, nuž, v päťdesiatych rokoch jeho žlto-modré farby najviac lákali aj najmenších ctiteľov čarovnej lopty. Ešte do Jednoty – teda klubu, ktorý vznikol zlúčením Spartaka VSS a TJ Spoj – prišiel v roku 1959 Roman medzi najmenších adeptov. Keďže o niečo neskôr Jednota prenechala žezlo VSS, záver mládežníckej kariéry absolvoval v ich farbách.

 

V ročníku 1963/64 oslavoval spolu s trénerom Štefanom Mátyásom prvenstvo vo východnej skupine dorasteneckej ligy, keď hráčsky kolektív tvorili ešte Krasnai, Gazda, Forró, Furimský, Magát, Pollák, Gábor, Gergely, Koša, Pallag, Križan, Ragan, Matulay a Kováč. Mládežnícki tréneri a funkcionári si rast chlapcov v liahni pochvaľovali, lebo sa stala dobrou zásobárňou seniorského mužstva. Roman s výškou 183 centimetrov mal výhodu aj v tom, že v dorasteneckom veku bol veľmi dobrý basketbalista, takže z parkiet si pre futbal odniesol najmä prehľad, čítanie hry, či skokanské schopnosti. Pod košmi sa mi darilo, v drese VSS sme sa stali v ročníku 1962/63 majstrami, preto som začal zvažovať, kde natrvalo zakotviť. Nakoniec zvíťazil futbal,“ poznamenal najstarší z bratskej trojice.

 

V roku 1964 počas októbrových olympijských hier v Tokiu bola v I. lige prestávka a v drese VSS chýbal neskorší držiteľ striebornej medaily brankár Švajlen. Pre trénera Štefana Jačianskeho to bola jedinečná príležitosť vyskúšať v A mužstve mladého Benedika. Strojári v príprave remizovali s Vasasom Budapešť 1:1, zdolali Duklu Komárno 6:2, Avantgard Mukačevo 3:2, s Verchovinou Užhorod hrali bez gólov, s Debrecenom remizovali 1:1 a len na jeho pôde prehrali 2:3. Keďže ho Roman nesklamal, ostal brankárskou dvojkou a Švajlenovým náhradníkom. To bola pre neho veľká česť, lebo ako povedal: Počas dorasteneckého veku bol Švajlen pre mňa veľkým vzorom, veľa som od neho odpozoroval, čo napokon bolo prospešné pre môj brankársky rast,“ povedal čerstvý sedemdesiatnik MUDr Roman PhD, ktorý v roku 1969 z ligových VSS zamieril do druholigových Michaloviec, kde ešte pre futbal a najmä medicínu urobil v ďalších rokoch veľa.

 

V priebehu celého majstrovského ročníka ho však mali ešte aj strojári v hráčskom kádri, z ktorého na ihrisk nastupovali V. Jutka, Pavlík, Š. Tóth, Müller, Šomoši, Piršč, Pintér, Felszeghy, Mravec, Kassai, Strausz, Kánássy, T. Tóth, Csákvári, Smetana a Gacek. Potom bol v ligovom kolektíve až do konca ročníka 1967/68, v ktorom skončil štúdium na medicíne. Vtedy VSS pod taktovkou trénera Jačianskeho skončili na piatom mieste a ruku na rozlúčku si pred odchodom z Košíc podal so Švajlenom, V. Jutkom, Pivarníkom, Desiatnikom, Bombom, Š. Jutkom, Šomošim, Pollákom, Daňkom, Strauszom, Kánássym, Borošom, Mravcom, Hoholkom, Schererom a T. Tóthom.

Romanov brat Peter, ktorý si postupne vydláždil cestičku do áčka, poznamenal: V tých rokoch Švajlen chytal výborne, takže jeho náhradníci mali zarúbanú cestu do brány. Brat sa pri ňom mnohému naučil, na druhej strane v role brankárskej dvojky sa mohol plne venovať štúdiu na Lekárskej fakulte a úspešne skončiť vysokú školu.“

 

Roman mal diplom v rukách, a keďže vtedy boli iné futbalové časy, v lete 1968 sa v zápase Rappanovho pohára s belgickým celkom Lierse SK oficiálne rozlúčil s VSS a odišiel do Michaloviec. Na tento zápas sa pamätám veľmi dobre. Odchytal som ho celý, ale remíza 2:2 ma mrzela, lebo súper vyrovnal šťastným gólom dve minúty pred koncom,“ hovorí muž, ktorý sa onedlho objavil v druholigovej bráne Zemplína, kde mu zverili rolu jednotky.

 

Medzi michalovskými žrďami sa nenudil. V tom čase totiž II. ligu hrali Škoda Plzeň, TŽ Třinec, Dukla Banská Bystrica, Nitra, Zbrojovka Brno, Vítkovice, Sparta Praha B, Jablonec, Hradec Králové, Dukla Tábor, Bardejov, Ústí nad Labem, NHKG Ostrava, Vlašim a VCHZ Pardubice. Inými slovami celky, z ktorých viaceré už hrali ligu, alebo sa v nej, až na výnimky, postupne objavili. V ročníku 1970/71 odchytal celý rok na vojenčine v Banskej Bystrici a po návrate do civilu v lete 1972 v Zemplíne skončil. Potom ešte pomáhal v neďalekom Strážskom Chemku zachrániť sa v divízií – a nadišiel čas vyzliecť brankársky dres. Ešte raz sa však predsa len dal doktor v kopačkách medzi žrde nahovoriť: Mal som už 38 rokov, keď bývalý spoluhráč z VSS a Michaloviec Smetana ma v osemdesiatom štvrtom zlákal do Petroviec, kde sme si ešte spolu zahrali. Tam už naozaj naposledy, lebo som sa začal maximálne venovať svojmu lekárskemu povolaniu,“ podotkol MUDr. Roman Benedik.

 

Po ďalšom štúdiu sa stal odborníkom v oblasti  alergiológie a klinickej imunológie. Pre túto oblasť v Michalovciach vybudoval aj oddelenie, v rokoch 1988 – 1992 ho dokonca vymenovali za krajského odborníka. Urobil si aj ašpirantúru, takže je celkom pochopiteľné, že uznávaný odborník v plnom pracovnom eláne prekonal hranicu šiestich krížikov. Je teda jasné, prečo sa už futbalu nemohol venovať tak, ako jeho bratia, ale určite naň nezanevrel. Napokon, prežil s ním krásne chvíle v Košiciach, Michalovciach a všade tam, kde so svojím mužstvom nastupoval. A napokon, písal s ním jednu z významných kapitol osobného života.

 

Text k fotografii pod článkom:

Benedikovci spolu s rodičmi - vľavo je Bohdan, v strede Peter a vpravo Roman.

Galéria
Najstarší z Benedikovcov má sedemdesiat!