Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

02. 09. 2014 o 07:24

František Princz bol bohatier s nevšednou píšťalkou

autor: Eugen Magda
1495x čítané



Väčšina dnešných rozhodcov ani nevie, že mužom so spievajúcou píšťalkou bol človek z ich bývalých radov. Mimoriadne bystrý a inteligentný muž zostal pre všetkých tých, čo ho poznali, nevšednou osobnosťou. O spievajúcej píšťalke rád hovoril, lebo vyššími alebo nižšími tónmi futbalistov upozorňoval, že to čo v niektorých momentoch robili už prekračovalo rámec fair play. Taká vizitka zdobila najstaršieho vtedy ešte žijúceho ligového rozhodcu Františka Princza, ktorý hovoril: „Kto zoberie píšťalku do rúk, musí dokonale ovládať pravidlá, byť smelý a spravodlivý. Pri svojej výške 162 centimetrov som bol najnižším mužom na ihrisku, ale nevyľakali ma hráči, ktorí boli aj o hlavu vyšší ako ja. Ctil som si pravidlá, ktoré mi umožňovali to známe a potrebné byť spravodlivým pánom na ihrisku.“

Feri báči bol známy tým, že požíval na trávniku nielen dôveru, ale mal aj potrebný rešpekt. Dokonca, viacerí hráči dobre vedeli, keď niečo vyviedli, čo ich za to čaká. „Sám som bol futbalistom, takže som poznal všetky fígle hráčov. Okúsil som toho veľa, čo mi veľmi pomohlo pri verdiktoch,“ poznamenal veľmi pokojne a uvážene. Tak to bolo aj v ligovom zápase v Žiline, kde varoval trnavského kanoniera Jožka Adamca po faule, preto po ďalšom zákroku previnilec už ani nečakal na rozhrešenie, ale bežal rovno pod sprchy...

Košický rodák sa aj po takmer polstoročí, keď zavesil píšťalku na klinec, hrdo hlásil do rozhodcovského stavu. Aj keď mal obdivuhodný vek, bol stále mysľou svieži a futbal ešte skloňoval vo všetkých pádoch. „Len keby ma nohy počúvali lepšie. A keďže sú neposlušné, prestal som chodiť na Corgoň ligu, preto ma už na zápasoch MFK Košice v Čermeli nevidíte. Sediac na tribúne som si všimol, ktorý rozhodca sa narodil takpovediac s píšťalkou, a ktorý k nej má ďaleko. Mňa osobe uráža to, keď rozhodca si nechá bez povšimnutie hráča, ktorý ťahá súpera za dres, alebo – píšťalka zostáva ticho po faule zozadu, pretože to už nie je reč o futbale, ale o prižmúrení očí nad tými čo kazia hru a zábavu na trávnikoch.“

Pochopiteľne, zhovorčivého pána medzi tým vyrušili domáci miláčikovia, ktorým sa venoval s veľkou láskou. Malý papagáj, ktorý si lietal po izbe, zrazu si usadol na jeho ľavom pleci, odtiaľ sa rýchlo premiestnil na jeho hlavu, a to by ste mali vidieť, ako sa začal líškať svojmu domácemu pánovi, akoby mu ďakoval za to, že môžu spolu pekne nažívať. Až vtedy som pochopil, prečo vydával nepríjemné zvuky a lietal okolo mňa, keď som vkročil do izby majstra futbalovej píšťalky. Až keď Feri báči ho oslovil menom „Piťuka“ a povedal: „Upokoj sa, to nie je zlý, ale veľmi dobrý ujo, môj výborný kamarát.“ Vtedy akoby sa zelený papagáj upokojil a počas vyše hodinovej debaty všetko pochopil, lebo neskôr si priateľsky sadol aj na moje plece, za čo ho domáci pán pochválil. „Vidíte, ako si tu pekne nažívame? Ozaj nie som opustený, veď syn býva na Humenskej ulici, v meste žije dcéra, ktorá každý deň príde a zoberie ma k sebe na obed. Pred obedom vás vínkom núkať nebudem, dajme si trochu dobrej orechovice, ako aperitív pred obedom.“ Sotva sme kalištek dopili, už bol pri nás jeho malý psík, ktorý doslova okolo nás tancoval, ale stačilo slovo pána bytu a už sme sa mohli ďalej vyprávať o futbale.

„Hra na trávniku sima získala na celý život. Hrával som spolu s bratom za robotnícky celok Törekvés, ktorý až do svojho zániku, keď ho v horthyovskej ére ére pohltil železničiarsky klub KVSC, patril v Košiciach medzi najlepšie mužstvá. Pozrite sa, tu vám ukážem, že ligové rozhodcovské skúšky som robil ešte v roku 1942 v Prahe a nie na Slovensku, lebo Košice patrili v tomto období k Maďarsku. Preto som sa po oslobodení nemusel podrobiť žiadnym skúškam. S futbalom som zažil pekné roky, mám naň krásne spomienky, schovávam odznaky zo všetkých medzinárodných zápasov, ktoré som odpískal. Bolo ich vyše 40, čo v tých rokoch nebolo málo. Jeden z nch je premňa predsa len najmilší. Je to zo zápasu Jednota Košice – FC Bahia. Brazílčania nejakým spôsobom na nás rozhodcov zabudli. A keď po zápase prišli do šatne poďakovať za výkony, vedúci mužstva mi francúzsky sľúbil, že nám odznaky dá na spoločnej večeri. Lenže z organizátorov nás nik nepozval, ani dodnes nevyplati, a tak sme obišli naprázdno. Asi po troch mesiacoch mi však zazvonil poštár s obálkou, na ktorej bolo len len meno. Pán rozhodca Princz, Košice. Predstavte si, v meste som bol natoľko známy, ma ma rýchlo našli na správnej adrese.“

Azda málokto vie, že Feri báči plynule hovoril anglicky, francúzsky, nemecky i maďarsky, jednoducho ako muž v diplomatických službách sa vedel pohnúť bez problémov všade. Vyškolil nie jedného rozhodcu, dokonca zosobášil mladých futbalistov a iné známe osoby v meste. „ Sú to síce pekné, ale, žiaľ, už iba nostalgické spomienky. Aj na šibalské chvíle,keď Paľko Pintér ma v priateľskom medzinárodnom zápase prosil odpískať jedenástku po rohovom kope, že bude odmena na pekné posadenie, ale na mňa bol krátky. Je mi smutno za ním, za mnohými známymi i dobrými rozhodcami, akými boli kedysi Bartečko zo Spišskej Novej Vsi, Dolog z Humenného, alebo Repeľ z Lipian, ktorý v roku 1957 letel do Varšavy rozhodovať priateľské stretnutie Poľsko – Anglicko, ale nedoletel, lebo v blízkosti Brna havarovalo lietadlo a zostal v jeho troskách. A z tej mladšej generácie mi chýba dobrý priateľ Gézuka Princ, Jožko Kmec, dobrý známy Bohdan Benedik a iní. Nedá sa nič robiť, jedni prichádzajú a druhí odchádzajú, ale napriek vysokému veku nemôžem byť ticho, ale musím dať na známosť, že som stále tu a povedať všetko, čo ma hreje, prípadne trápi.

Keď mal 89 rokov a som sa ho telefonicky spýtal či ma pozná a či sa na mňa pamätá, hneď odvetil: „Pravdaže poznám!“ A po týchto dvoch slovách pokračoval: „Kedyže prídete si so mnou štrngnúť a osláviť moje narodeniny?“ Rád prídem zdvihnúť čašu na oslavu deviatich krížikov. Žiaľ, 89 dní pred nevšedným a výnimočným sviatkom, keď sa Feri báči rukou pevne chytal veľhory zvanej Mount futbal, písal sa 8. jún 2009, keď dostal pozvánku delegáta a vzácneho bohatiera s píšťalkou do neba. Keďže sa narodil 4. septembra 1919, keby žil, mal by 95 rokov!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

.