Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

09. 03. 2014 o 19:27

Aj hviezdy ronia niekedy smutné slzy

autor: Eugen Magda
1968x čítané



Ak sa o niekom hovorí, že bol kmeňovým futbalistom VSS Košice, tak do tohto hráčskeho radu patril aj rodák z Mikovej Jozef Desiatnik (nar. 11. marca 1944). Syn učiteľa žil od detstva v metropole východu, takže ho možno označiť za Košičana telom i dušou. Mesto mu prirástlo k srdcu, on sa v ňom naučil abecedu v škole i na trávniku. Už v žiackom tíme tréner Štefan Mátyás videl, že Jožo je veľký talent, čo potvrdil nielen medzi dorastencami, ale aj v seniorskom celku žlto-modrých, s ktorým písal najkrajšie kapitoly klubu i košického futbalu. Stal sa čs. reprezentantom, takže lesk svojmu mestu robil dokonca aj na Marakane, ktorá je svätostánkom brazílskeho futbalu.

Hrať v tejto svetoznámej aréne v Rio de Janeiro - bolo v nej vyvrcholenie MS 1950 s veľmi smutným brazílskym koncom, keď v rozhodujúcom zápase pripravil kanárikov o titul Uruguaj. Mnohí o možnosti vybehnúť na jej trávnik len snívajú, ale „Kocka“, ako ho spoluhráči oslovovali, sa dočkal veľkej životnej chvíle, akú nezažili ani mnohí hráči oveľa väčšieho formátu. Kým sa však tak stalo, prešiel školou futbalového života. Mám pred sebou fotografiu z jedného z bulletinov „Jednota Košice v obrazoch“ z roku 1959, na ktorej je prvé žiacke družstvo Jednoty. Hneď prvý zľava je Desiatnik, ďalej Bedej, ...v podrepe zasa Hojsák, ...Hoffmann, ktorý počas pôsobenia v Slovane tragický zahynul, a tréner bez mena. Akoby ho v tom čase ani nepoznali... Išlo však o Štefana Mátyása, strojcu mnohých úspechov strojárov na mládežníckej lodi. Tento žiacky kolektív som neuviedol náhodne. Od tých čias totiž Desiatnik už nechýbal v žlto-modrých farbách všade tam, kde o niečo išlo.

Po úspešnej maturite v doraste debutoval v ročníku 1965/66 v I. lige. V treťom kole nastúpil proti Slovnaftu Bratislava, s ktorým VSS remizovali 2:2 v zostave: Švajlen – Pavlík, Jutka, Š.Tóth, Mravec, Desiatnik, T. Tóth, Felszeghy, Pollák, Piršč, Kánássy. Keďže premiéru nemal zlú, otvorili sa mu dvierka ešte viac, takže postupne pravidelne nastupoval nielen na domácu vrcholnú scénu, ale objavil sa prakticky vo všetkých elitných výberoch, ktoré existovali počas jeho kariéry. Nebol hneď obrancom, pretože kvôli univerzálnosti ho tréner Štefan Jačiansky zo začiatku zaraďoval do útoku, neskôr do stredovej formácie a až potom do zadných radov. Aj preto sa najmä v juniorskom tíme stretávame s jeho menom v útoku. Vraví sa, že komu sa nelení, tomu sa zelení, čo pocítil aj na vojenčine v Tábore, kde stanovala rezerva Dukly. Bol jej spoľahlivým kapitánom, hoci v kolektíve hrali aj viacerí hráči širšieho kádra A mužstva na čele s neskorším reprezentantom Geletom. Svoje umenie umocňoval potom hodnotnými výkonmi na štadióne na Solovjevovej ulici...

Pri každej väčšej futbalovej debate opakoval, že najkrajšie chvíle počas svojej kariéry zažil práve tam - teda v drese VSS. Avšak nielen v ňom, pretože Jožo preskákal veľa aj v reprezentácií. Napríklad koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpil v drese Slovenska, ktoré kormidloval tréner Štefan Jačiansky sedemkrát. Bol to veľmi silný výber, dokonca v tom čase si mohol bez rešpektu skrížiť zbrane aj s čs. reprezentačným A celkom. Rád si spomínal na súboj so slávnym Ajaxom. Mal na to aj nevšedný dôvod: „Slovensko podalo výborný výkon, prezidenta klubu, sivovlasého pána Van Praaga mimoriadne upútala hra Daňka a tiež môj výkon. Oboch nás chcel hneď angažovať. V tých rokoch to však nešlo, museli by sme hneď zostať v Amsterdame a emigrovať, ale nechceli sme opustiť svoje rodiny, preto sme sa vrátili...“ To však nebolo zďaleka jediné, na čo mohol byť hrdý. Nastúpil totiž v rokoch 1966-67 trikrát za čs. tím juniorov, trikrát si obliekol dres olympionikov, za ktorých hral v Bogote, Lime a v Novom Sade, a napokon päťkrát reprezentoval ČSSR A. Pochopiteľne, tieto štarty si cenil najviac. Dobre si pamätal na svoju premiéru, keď po mexickej funkcionárskej búrke vyvolanej neúspešným vystúpením markovcov na MS´70 pod vymysleným rúškom Puma - Adidas nastúpil 7. októbra 1970 na kvalifikáciu ME proti Fínsku (1:1). Na štadióne Sparty na Letnej zažil dosť netypický debut, pretože na trávnik vyrukovalo deväť nováčikov. Nebol však v zadných radoch osamotený, pretože hral s klubovým spoluhráčom Bombom - zhodou okolnosti 13. štartom sa lúčil s reprezentáciou ako kapitán, zatiaľ čo „Kocka“ vlastne začínal - ba niekoľko minút bol spolu na trávniku aj s ďalším hráčom VSS Hoholkom. Pre oživenie pamäti uverejňujeme zostavu, ktorú určil tréner Antonín Rýgr v takomto vydaní: Schmucker (2. štart) - Večerek (1.), Bomba (13.), Desiatnik (1.) (75. O. Urban (1.), Mutkovič (1.) - Mojžíš (1.), Bartovič (1.) - Štrunc (2.), Nagy (1.) (69. Hoholko (1.), Stratil (1.), Albrecht (4.). Podľa hodnotení sa Desiatnik uviedol dobre, takže ani neprekvapilo, že nová trénerská dvojica Ladislav Novák - Ladislav Kačáni ho nominovala na ďalší kvalifikačný zápas s Walesom, kde sa vo Swansea podpísal pod triumf 3:1.Na to zohral ďalšie dve víťazné stretnutia v kvalifikácii ME 16. mája 1972 na bratislavskom Tehelnom poli pred 55 tisíc divákmi proti Rumunsku (1:0) a presne o mesiac neskôr v Helsinkách, kde naši zdolali Fínsko (4:0). V lete, konkrétne 14. júla 1971, prišiel štart na slávnej Marakane, kde ČSSR podľahla Brazílii 0:1 gólom Tostaa, ktorý skóroval v 14. minúte. Napriek prehre Jožo o tomto zápase pri každej debate rád hovoril: „Za svoj najväčší úspech považujem štart v A mužstve na Marakane v Rio de Janeiro napriek tesnej prehre. Nemôžem zabudnúť na tento veľký zážitok, rovnako ako na cesty s olympionikmi a VSS na americkom kontinente, v Austrálii či Indii, takže mám stále načo spomínať.“ Mohol však aj na zostavu z Ria, ktorú tvorili: Viktor - A. Rusnák, Hrivnák, Desiatnik, Dobiáš - Š. Tománek, Szikora, Pollák - F. Veselý (Karkó), Stratil, Ján Čapkovič. O to viac, že nehrala proti neznámym hráčom, pretože jej základnú zostavu tvorili: Félix - Ze Maria, Brito, Piazza, Everaldo - Clodoaldo, Gérson, Rivelino - Zequinha, Tostao, Paulo Cesar, teda s výnimkou Carlosa Alberta, Pelého a Jairzinha to boli hráči, ktorí na MS´70 v Mexiku zdolali našu reprezentáciu 4:1 a stali sa neskôr majstrami sveta. Nuž, „Kocka“ hral ozaj proti hviezdam prvej veľkosti, darilo sa mu, preto ani vo sne netúžil, že za áčko nastúpil posledný raz.

Hlásila sa jeseň 1971, ktorá sľubovala ďalší rozlet na európskej pohárovej scéne. VSS sa v prvom kole Pohára UEFA predstavili v Moskve. Nielenže miestny Spartak bol favoritom, ale plány strojárov sa zrútili ako nepremenenou jedenástkou, tak aj vážnym zranením opory zadných radov Desiatnika. Na trávnik v Lužnikách nerád spomína, pretože po návrate domov mu museli operovať koleno. Preto odvetu a márnu snahu spoluhráčov o zmazanie dvojgólového manka sledoval už len z tribúny a začal si uvedomovať, že s vrcholným futbalom sa bude musieť rozlúčiť skôr, ako si to želal a predstavoval. V ročníku 1971/72 odohral ešte 27 stretnutí, naposledy hral v 30. kole, keď v košickom derby VSS podľahli Lokomotíve 0:1. Ešte nejaký čas sa objavoval v zostave susedných VSŽ a potom okúsil trénerský chlebík. V kluboch III. ligy vo Svidníku, Veľkých Kapušanoch, či v 1. FC Košice B. Zápasy glosoval krátkymi, výstižnými a hlavne kritickými slovami. Zdalo sa, že sa pevne chopil tohto rizikového kormidla, ale raz pred starou nemocnicou v roku 2000 pri výstupe z autobusu na nohu zle došliapol, v kolene zabolelo, uvidel všetky hviezdy. Zranenie z Lužník sa ohlásilo opäť. Ešte väčšiu bolesť však zažil pri návrate domov. Nielenže zranenie mu narobilo dosť trápenia, ale stratil aj vlastnú strechu nad hlavou. Ešteže mu ponúkol izbičku v hoteli Ali pri Blšáku jeho priateľ A. Vaško a neskôr sa usalašil vo veľmi skromných až chudobných podmienkach v chatárskej oblasti pri Družstevnej, kde ho našli 3. septembra 2004 mŕtveho. Keby žil, v týchto dňoch by mal sedemdesiatku, žiaľ 3. septembra bude desať rokov, čo už nie je medzi nami.