Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

03. 01. 2014 o 12:18

Spomienka na pána farára, čo ľúbil aj futbal

autor: Eugen Magda
1689x čítané



Na sklonku života sa zdržiaval zväčša v byte na Rooseveltovej ulici v Košiciach. Dožil sa 95 rokov a k nim i ďalších 200 dní. Bol to práve on, čo zdvihol futbalovú zástavu v najťažších časoch veľmi vysoko. Katolícky farár Dr. Anton Harčar, ktorý teológiu vyštudoval v rakúskom Innsbrucku, sa stal nielen zakladateľom slovenského klubu Jednota v rokoch, keď metropola východu patrila pod horthyovské Maďarsko, ale v roku 1945 po oslobodení bol v poradí štvrtým predsedom v tom čase ešte Východoslovenskej futbalovej župy.

Veľkým úsilím dokázal pre mnohých nemožné, takže i vo chvíľach najťažších otváral slovenskému futbalu nádej, ktorú premenil na skutočnosť, takže v roku 1945 s Jednotou sa traduje, že bola hlavným reprezentantom mesta na území bývalého Československa. A to až takým spôsobom, že po úspešnej kvalifikácii postúpila do čs. ligy. Preto aj po desiatkach rokov sa na tohto muža nezabudlo a pri príležitosti prekrásnych 95 rokov života dostal Zlatú medailu SFZ. Mal z nej obrovskú radosť, že sa na prvého povojnového predsedu Východoslovenskej župy nezabudlo.

Založiť slovenský klub v nežičlivých časoch to bola udalosť, ktorá si zaslúžila vtedy i teraz mimoriadnu pozornosť. Vo svojich písomných pamätiach Dr. A. Harčar rozoberal všetky komplikované prekážky, ktoré musel zdolávať, ale súčasne napísal: Keď sa začal uplatňovať princíp reciprocity, čo má maďarská menšina na Slovensku, to má mať aj slovenská v Maďarsku, dostali sme povolenie zvolať zakladajúce valné zhromaždenie slovenského športového klubu v Košiciach. Zišlo sa v Slovenskom katolíckom dome 7. februára 1943. Prišli naň nielen členovia SKK, ale aj iní športoví nadšenci.“

Hoci mal práce a starosti vyše hlavy, na naliehanie prítomných sa stal predsedom klubu. Po krátkom príhovore predložil návrh pomenovať klub názvom ŠK Jednota k čomu dodal:Aj pomenovaním zdôrazňujeme, že svoje menšinové sily chceme spájať, lebo sme presvedčení, že v jednote je sila.“

Po týchto slovách napadli Jednotu noviny „Naša zástava“ a miestne športové kluby. Bolo až neuveriteľné, keď niektorí ľudia museli opustiť klub preto, lebo ináč by prišli o zamestnanie, alebo by ich preložili do iného mesta. Aj predstavenstvo pološtátneho priemyselného podniku „Poledniak“ si predvolalo svojich zamestnancov Janka Alexyho a Janka Pajora, ktorí boli členmi klubového výboru a dohováralo im, aby odtiaľ odišli a ich upozornili, že futbal môžu hrať kdekoľvek len nie v Jednote, lebo v opačnom prípade im hrozí nástup na vojenskú službu, pred ktorou ich chránil tento podnik. A. Harčar v knihe tiež spomína: „Pre funkciu v ŠK Jednota ani mňa neminulo šikanovanie. V prvý júnový deň ma predvolali na biskupský úrad a medzi iným pán biskup mi vyčítal aj to, že som bez jeho dovolenia prevzal funkciu predsedu v športovom klube. Bránil som sa odvolaním na cirkevný zákonník, ktorý pre takúto činnosť kňazov nenariaďuje vyžiadať súhlas ordinára, a tiež to, že touto prijatou ťarchou chcem zabezpečiť mravné napredovanie novozaloženého združenia.“

Lenže po krátkej existencii vojna prerušila futbalový život. V roku 1945 bol v prípravnom výbore na privítanie prezidenta, ale napriek veľkej pracovnej zaťaženosti zvolal v marci Zväz slovenskej mládeže a záujemcov o šport.

Porada bola pre mňa popudom na oživenie Športového klubu Jednota.“ Stal sa napokon zásluhou A. Harčara reprezentantom Košíc. Tento kňaz si získal nevšedné uznanie a takú popularitu, že ho zvolili opäť za predsedu Jednoty a tiež za prvého povojnového predsedu Východoslovenskej futbalovej župy. V roku 1948 sa však dostal medzi nežiadúcich a po vykonštruovaných krivdách sa ocitol v Leopoldove. Keď sa vrátil z väzenia z Jednoty už bolo Dynamo, sám musel Košice opustiť, hoci pre ne na futbalovom poli urobil veľa. Vrátil sa sem až v roku 1989 a napriek tvrdým životným úderom sa držal statočne. Až v roku 2007 sa musel podrobiť operácii hrubého čreva, ale popasoval sa s ňou statočne. Spomenul Miloslava Danka, s ktorým mal veľmi priateľské kontakty, rovnako Zibrinyiho i ďalších známych futbalistov, z ktorých nie jedného odprevádzal na poslednej ceste. S chôdzou by možno nemal ani také problémy, ale zoslabol mu zrak. Preto na celebrovanie do kostola ho vždy doviezla autom denne jedna z milých príbuzných. Z jeho slov stále bolo cítiť, že mal veľa energie, pričom ho hrialo, že svoje pamäti s názvom Žil som v Košiciach, ktoré vydal knižne, rýchlo zmizli z pultov, takže čoskoro vyšlo druhé vydanie. A to bol popri krásnom veku ďalší cenný darček tomuto jubilantovi a vzácnemu klenotu slovenského futbalu, akých pomaly u nás už ani niet. Prišiel rok 2008, v ktorom 25. júla ešte oslavoval 72. výročie kňažskej vysviacky. Večer mu však prišlo zle, previezli ho do nemocnice, kde onedlho na to skonal. Odpočíva v hrobke v rodných Močidľanoch. Do stovky mu chýbalo necelých päť rokov. Mal by ju v pondelok 6. januára.