Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

26. 03. 2013 o 12:54

Alexander Bochyn učí milovať futbal

autor: Marián Škuba
2157x čítané



Stretnutiu Humenné - Kremnička predchádzala milá udalosť. Alexander Bochyn, dlhoročný humenský mládežnícky tréner, slávil v uplynulých dňoch (17. marca) okrúhlu 60-ku, čo neostalo bez klubového povšimnutia. Martin Friga, manažér ŠK Futura Humenné, za asistencie Michala Parasku, kapitána mužstva, oslávencovi zablahoželali. My sme sa pozreli na futbalovú minulosť i súčasnosť Alexandra Bochyna.

 "Štyri 'malé' mestá v mojom živote zanechali nezmazateľnú stopu. Medzilaborce, kde som sa narodil a robil okrem detských, aj prvé futbalové kroky. Podbořany, tu som hral futbal počas základnej vojenskej služby. Ďalším bolo Humenné, rodné mesto už môjho syna, kde som po návrate z vojny prestúpil z Medzilaboriec do Chemlonu, za ktorý som hrával, a kde som ako 26-ročný ukončil futbalovú a neskôr začal "trénerskú kariéru" (úvodzovky sú oprávnené). Štvrtým mestom, v skutočnosti v poradí druhým, bola a je Snina. Mesto, kde som strávil študentské roky na SPŠS, mesto, kde mám viacerých známych, ktorých si stále vážim," konštatoval na úvod.

  Prvé futbalové kroky Alexandra Bochyna pravdepodobne začínali na jednej z malebných ulíc v Medzilaborciach. "Môj starší brat Laďo spomínal, že ma občas aj musel 'vybiť', pretože som koženú asi do šiestich rokov úspešne ignoroval. Ale, keď mi začali časy školáka, už nikto nemal právo našu jedinú loptu - "maďarku" niesť na našu Maracanu." A pretože lopta bola iba jediná a on bol jej nosičom, onedlho sa stal aj najlepším žonglérom. Po základnej škole nasledoval ozajstný futbalový klub - Spartak Medzilaborce. "Na svoj prvý oficiálny tréning pod vedením Michala Turoka-Heteša na ihrisku pri PTŠ-ke si živo spomínam. Nasledovali zápasy za dorast a aj skvelé výsledky v sezóne, keď sme súťaž suverénne vyhrali s vysoko aktívnym skoré. Hral som v zálohe Pajtáš - Bochyn - Lazorčík, ostatní spoluhráči Koľa Petrovaj, Miško Brecík, Jarko Mazanec, Vlado Cepko,..." A došlo aj na debut v A-mužstve, na Festivale kultúry a športu ako 17-ročný nastúpil na svoje prvé stretnutie za mužov proti ukrajinskému súperovi. Z mnohých medzilaborských zápasov sú nezabudnuteľné dva. "Prípravné stretnutie proti Tatranu Prešov, ktoré vo vtedajšom Československu bolo na druhom mieste v I. lige za legendárnou Spartou Praha. Prešov v kompletnom zložení s plejádou reprezentantov na čele s Červeňákom, Bubenkom, Komanickým, Igorom Novákom, Mačupom vyhrával od tretej minúty 1:0 gólom Barteka. Do polčasu sme však stav stretnutia otočili nevídanou kanonádou na 4:1, konečný stav bol 4:2 v náš prospech. Druhé nezabudnuteľné stretnutie bolo doma s Kráľovským Chlmcom, skoro sme prehrávali 0:1, vyrovnal som na 1:1, Štefan Vasilenko určil z priameho kopu 2:1. Potom som si pred šestnástkou spracoval dlhý odkop na prsia, prešiel slalomom cez obranu, položil na zem brankára, a keď loptu bolo potrebné iba zasunúť do prázdnej bránky, spätne som našiel nabiehajúceho Dušana Kováča, ktorý zvýšil na 3:1. Ak by Dušan túto šancu pre nás vo veľmi dôležitom zápase nepremenil, asi by ma cez polčas starší spoluhráči a tréner "zjedli".

Ďalšie jeho kroky viedli do Tatrana Podbořany. Po vojenčine sa dlho v rodných Medzilaborciach neohrial. Ponuky dával na stôl ligový Tatran Prešov, druholigové Michalovce, ako aj do národnej ligy postupujúci Chemlon Humenné, kde napokon v roku 1977 aj zakotvil. Odohral tu tri sezóny pod vedením trénera Pšenka i olympijského víťaza Antona Švajlena, spoluhráčmi mu boli o.i. Pituk, Mycio, Čerhyt, Petrovaj, Pčola, Roman, Matta, Murinčák, Molka, Horodník, Dzurov, či Jenčík. V roku 1980, ako 26-ročný predčasne ukončil svoju hráčsku kariéru najmä zo zdravotných (zhoršujúci sa zrak) dôvodov.

Chlapec spod Kamjany, ktorého zdobila technická finesa s loptou tak, ako málokoho, musel hráčske kopačky zavesiť na klinec. Pre futbal veľká škoda. Zo zeleného trávnika však neodišiel... "Po skončení futbalovej kariéry som pokračoval a pokračujem v trénerskom remesle pri žiackych družstvách Chemlonu, 1. HFC Humenné a dnes ŠK Futura Humenné." Za viac ako 30 rokov trénovania jeho zverenci vyhrali viac ako 100 rôznych majstrovských súťaží a turnajov, v roku 1991 starší žiaci 1. HFC Humenné vyhrali I. ligu, nechali za sebou Prešov, Košice, na majstrovstvách Slovenska skončili síce na 4. mieste, ale nebola to hanba. S napokon majstrovským Slovanom Bratislava prehrali 2:3 napriek trvalej prevahe, Labun nastrelil dvakrát žrď, Gaľo brvno. Trnava 0:0, Žilina 1:4. V roku 1989 vyhrali "veľký" turnaj v Liege (Belgicko), keď vo finále porazili švajčiarske Lausanne 3:0. Pred pár sezónami trénoval v 1. HFC Humenné dve prípravky súčasne: U-10 (ročník 2000) i U-11 (1999) a... Trebišov: U-11 - 1. miesto; Snina: U-11 - 1. miesto, U-10 - 1. miesto; Vranov: U-10 - 1. miesto; Humenné (Nádej cup): U-11 - 1. miesto, U-10 - 1. miesto; Čaňa (Rodocup): U-11 - 1. miesto; Svidník (O pohár primátora mesta): U-11 - 1. miesto. Úžasná sezóna ročníka 2000. Deväť víťazných turnajov, 3. miesto na Fragarii cup, krásne pohárové trofeje, hodnotné zápasy aj so súpermi z Čiech (Slavia Praha 2:1, Sparta Praha - výhra, Hradec Králové, Žižkov), Maďarska, Rumunska, Švédska, Ukrajiny, Poľska, Filipín, Lotyšska, Litvy a čerešnička na torte: Gothia cup vo Švédsku. Turnaj, na ktorom štartovalo 1 570 družstiev z celého sveta. Slávnostný ceremoniál otvorenia sledovalo na štadióne Ullevi v Göteborgu 52 000 divákov. K tomu východoslovenská špička v I. lige mladších žiakov, už pod vedením trénera Vladimíra Mandulu skončili na 2. mieste.

  Okrem chlapcov 1. HFC Humenné trénoval i dievčatá ŠK Štich Humenné, kde po dvoch rokoch spoločnej práce po prvýkrát získali titul Fragaria cup 2010, vyhrali Minichampions league (neoficiálny halový majster Slovenska 2009) a k tomu najmä žiačky ŠK Štich získali titul majstra Slovenska 2009-2010 pred Slovanom Bratislava a MŠK Žilina.

  "Futbal, ako zázračná, očarujúca a fascinujúca hra, ktorej kúzlu podľahli milióny chlapcov a dievčat na celom svete, opantal do svojich osídiel aj mňa. Aj keď som nedosiahol na tie najvyššie méty, po ktorých mnohí tužia, napriek tomu sa stal mojou celoživotnou láskou. Dodnes sa mu venujem ako tréner, ktorý si si ho so svojimi zverencami a zverenkyňami z chuti šesťkrát do týždňa zahrám. Zostávajú mi nádherné spomienky na stretnutia dedinského futbalu i futbalu výkonnostného. Nostalgické spomienky na exkluzívne dediny ako Dlhá Luka, či Hrob, spomienky aj na zlomenú kľúčnu kosť, či päť rebier. I taký býva futbal. Všetkým, menovaným i nemenovaným ďakujem, hráčom, trénerom a hlavne divákom, že som mohol byť jedným z nich. V neposlednom rade svojej drahej manželke Maji a synovi Saškovi, že mali pochopenie pre moju záľubu po celý náš spoločný život."